Basnicky.sk

Biele ľalie slzou smútku kropené,
tak ďaleko bez nej smutno je mi.
Jediná poznala ma aspoň po mene,
jej sľúbil som, navždy byť nemý.

Spala ako víla ružami prikrytá,
len čierne vlasy jej tvár halili,
prosil som oddane nech ešte nesvitá,
keď dušu moju tiene spálili.

Ten novembrový dážď, zmáčal moje dlane,
pokorne vztýčené k nebesám,
človek je zvláštny z každého dna vstane,
a verí že v ňom nezostane sám.

Od tej chvíle v splne mesiac sto krát bol,
no srdce stále rany si hojí.
Ja viem, ťažké je vybrať si zlato či soľ,
„klenot“, bo len stuhu na tom „máji“.

Veď koľko krát človek môže milovať?
mne vidí sa, že aj raz je veľa,
Naberiem sily a vydám sa na tú trať,
i keď v diaľke počuť ťažké delá.

Ja budem posledný a zhasnem svetlo,
svetlo nádeje na lepšie časy,
mám to už za sebou, aj keď to bolelo,
už jedno je s kým a vlastne kde si.

Je veľmi pekné snívať o tom ako žiť,
no ešte krajšie je žiť svoje sny
to slovíčko vyslov jemné a nežne „cit“
keď už láskou nechceš byť vinený.


Jedna pravda z vína na lásku dvoch treba,
ľúbiť neľúbený smrti sa rovná.
No nikdy nepátraj kde sa stala chyba,
len chvíľu počkaj a príde iná.

Iná, tá čo bude chápať tvoje túžby,
tá iná a zo všetkých jediná,
tá čo s tebou aj na kraj sveta išla by,
tá čo sama pustí ťa do jej „sna“.

Biele ľalie slzou šťastia kropené,
tak blízučko pri nej dobre je mi,
tá pravá čo pozná ma nie len po mene,
jej sľúbil som navždy byť verný.

venované: „ bosorke“